Pojmológia

Mobbing

Slovo mobbing je odvodené z anglického slovesa „to mob“ = „obťažovať“, „hromadne napadnúť“, „vulgárne nadávať“, „vrhnúť sa na niekoho“ a do psychológie ho zaviedol a o jeho rozšírenie sa zaslúžil švédsky profesor Heinz Leymann v 80. rokoch 20. storočia, keď zistil, že útoky zvieracej skupiny na votrelca s cieľom chrániť svoje teritórium a integritu, ktoré popísal rakúsky etológ a nositeľ Nobelovej ceny Konrad Lorenz sú podobné typu správania vyskytujúceho sa u ľudí na pracoviskách.

H. Leymann (1966) definuje mobbing ako psychický teror v pracovnom živote, zahrňujúci hostilnú a neetickú komunikáciu, ktorý je zameraný zo strany jednej alebo viacerých osôb voči inej osobe. Pracovné lekárstvo hovorí o mobbingovom správaní až vtedy, keď sa na niektorú osobu útočí systematicky a dlhý čas (Huberová, 1995). Na základe intenzívnych výskumov sa odborná verejnosť zhoduje na tom, že systematické útočenie by malo prebiehať zo strany mobbera na jeho obeť aspoň pol roka a minimálne raz za týždeň. Tento aspekt použil vo svojej definícii mobbingu aj H. J. Kratz (2005), keď mobbing opísal ako "...radu negatívnych komunikatívnych konaní, ktorých sa dopúšťa jednotlivec alebo niekoľko osôb voči určitému človeku počas dlhšej doby (najmenej pol roka a aspoň raz týždenne)".

Bossing

Špecifickou a najrozšírenou formou mobbingu je „bossing“. Autorom tohto termínu je Nór S. Kile. Bossing má v podstate tie isté znaky ako mobbing s tým rozdielom, že útočníkom je šéf = „boss“. Odborníci sa zhodujú, že ide o systematické útočenie a zastrašovanie zamestnanca zo strany nadriadeného s cieľom znížiť jeho dôstojnosť, vynútiť si poslušnosť, rešpekt a prispôsobenie sa, za cenu fyzického, duševného alebo sociálneho ublíženia a za účelom zdôraznenia svojho hierarchického postavenia, prípadne  vynútenia „dobrovoľného“  odchodu podriadeného zo zamestnania bez toho, aby mu bola vyplatená finančná kompenzácia (Szarková et al., 2010, Kubáni, 2008, Ondrejkovič, 2009, Gossányi, 2007). Bossing je zákernejšia forma mobbingu z dôvodu, že obeť musí čeliť agresívnemu správaniu svojho nadriadeného, ktoré je rafinovanejšie, nebezpečnejšie a je veľmi náročné sa proti nemu účinne brániť (na rozdiel od mobbingu, kde zvyčajne stoja proti sebe dve zúčastnené strany obvykle rovnakej kategórie). B. Huberová (2005) za najčastejšiu a najzávažnejšiu príčinu, ktorá zvádza nadriadeného zamestnanca k psychickému teroru podriadeného považuje subjektívny strach z prevahy. Podriadený zamestnanec, ktorý vyniká svojimi znalosťami, tvorivosťou, angažovanosťou môže byť pre neho skutočnou hrozbou, najmä ak je už starší a veľmi vzdialený od aktuálnych odborných vedomostí alebo ešte veľmi mladý a  neskúsený. Urobí všetko preto, aby nemusel ustúpiť kompetentnejšiemu, lepšiemu, nápaditejšiemu, spontánnejšiemu alebo aj vitálnejšiemu podriadenému spolupracovníkovi.