Mimosúdna obrana

Stratégia obrany pred súdnym sporom

Naučená bezmocnosť mobbovaného najviac vyhovuje samotnému útočníkovi, nakoľko predstavuje pre neho nebrániacu sa obeť, s ktorou si môže robiť čo chce. Už len z tohto dôvodu za najlepšiu obranu možno považovať útok. Ten však musí byť riadne premyslený  so systematickými krokmi na seba nadväzujúcimi:

Zmapovanie situácie a poznanie útočníka

Určenie správnej stratégie obrany proti mobbingu závisí od poznania útočníka a jeho dôvodov. Je potrebné sa zamyslieť aj nad možnosťou, že sa ho obeť v minulosti nejakým spôsobom dotkla, prípadne mu ublížila. Túto alternatívu si pripúšťa mnoho z nich, avšak vo väčšine prípadov zbytočne, pretože mobbing vzniká najmä z úplne iných príčin (hlavnou sú negatívne osobnostné vlastnosti páchateľa mobbingu charakterizujúce skupinu tzv. sociopatov). Dôležité je pokúsiť sa s mobberom vyriešiť situáciu priamo vzájomným rozhovorom a ukázať ochotu riešiť spory. Výsledok však závisí viac menej od útočníka a na fáze mobbingu.

Vedenie podrobných záznamov, zhromažďovanie dôkazných listín preukazujúcich nerovnaké zaobchádzanie, rozvíjanie sociálnej siete

Ide o jednu z najdôležitejších častí obrannej stratégie, ktorej výsledkom je tzv. mobbingový denník majúci svoj význam pri príprave podania žaloby na príslušný súd a v samotnom priebehu dokazovania mobbingu právnymi prostriedkami. Dôležitý je aj v argumentácii pri pohovoroch a sťažnostiach, ktoré predchádzajú samotnému súdnemu procesu, nakoľko poskytne súvislý popis postavenia obete. Sú v ňom zaznamenané všetky konkrétne útoky s podrobnými informáciami o ich dátume a čase, presný popis skutkovej podstaty mobbingového správania, svedkovia a pod. Tieto pomôžu tretím stranám (právnym zástupcom a pod.) zorientovať sa v problematike prebiehajúceho mobbingu v celom rozsahu a vo všetkých súvislostiach. Vždy, keď to umožňuje situácia, je potrebné popri zaznamenávaní informácií o diskriminujúcom správaní a útočnom konaní mobbera zhromažďovať dôkazný materiál v podobe rôznych písomností, vrátane oficiálnej i neoficiálnej písomnej komunikácie obete s útočníkom, ktorý môže preukázať pravdivosť prebehnutých udalostí. Najväčším problémom tejto obrannej stratégie sa logicky javí rozvíjanie sociálnej siete, najmä hľadanie spojencov (z rôznych dôvodov ako napr. ich strach zo straty zamestnania, benefitov a pod.). Napriek tomu je nutné pokúsiť sa nájsť niekoho, kto by obeť podporil. V prípade, že je v tejto oblasti neúspešná, môže sa obrátiť na bývalých zamestnancov organizácie, ktorí mali podobné problémy, alebo boli svedkami mobbujúcich stratégií na jej pracovisku. Nesmierne dôležitú časť sociálnej siete obete tvorí emocionálna a morálna podpora, najmä z kruhu rodiny a priateľov. S ňou má omnoho väčšie šance udržať si pozitívnu myseľ a tým obstáť v ťažkej fáze svojho života.

Aktívna mimosúdna obrana

V tejto fáze obrannej stratégie je dôležité zachovať si zo strany obete sebavedomé vystupovanie, nadhľad nad vecou, istotu a „chladnú hlavu“, ktorými otvorene a jednoznačne ukáže druhej strane, že mobbing nebude tolerovať. „Mobber je v podstate slabý a neistý človek“ (Svobodová, 2008, s. 96), čo je významnou devízou obete. Mimosúdnou obranou preukáže mobbovaný v budúcom súdnom spore svoju neúspešnú snahu a prejavenú vôľu riešiť nepriaznivú situáciu všetkými možnými prostriedkami v minulosti. Aktívna obrana obete sa začína v rámci interného prostredia zamestnávateľa, nakoľko je plne zodpovedný za mobbing na pracovisku. V prípade, že k prednesenému problému (k sťažnosti zamestnanca) zaujme polohu tzv. „mŕtveho chrobáka“, začne postihovať obeť za to, že sa rozhodla sťažnosť vôbec podať, alebo ju vyhodnotí ako neopodstatnenú, je potrebné zo strany mobbovaného obrátiť sa na príslušné štátne orgány zaoberajúce sa diskrimináciou v pracovnoprávnych vzťahoch (najmä na Inšpektorát práce). Zároveň sa odporúča využiť ako podporný prostriedok služby mimovládnych organizácií venujúcich sa problematike mobbingu a diskriminujúcemu správaniu na pracoviskách (napr. OZ Práca a vzťahy). Podľa správ o kontrole dodržiavania antidiskriminačnej legislatívy za roky 2009 až 2012 vypracovaných Národným inšpektorátom práce, v uvedenom období zaznamenali príslušné inšpektoráty práce 382 podnetov týkajúcich sa diskriminácie na pracoviskách, pričom opodstatnených bolo len 49 (12,8%) z nich a 282 (73,8%) podnetov odporučili riešiť súdnou cestou (zdroj: https://www.safework.gov.sk/?t=46&s=133). Najviac doručených podnetov upozorňovalo na také správanie zo strany nadriadeného vedúceho zamestnanca na pracovisku, ktoré by mohlo poukázať na bossing. Z uvedenej štatistiky možno odvodzovať, že odhaliť diskrimináciu na pracovisku zo strany inšpekcie práce je veľmi problematické a spoliehať sa tak na uvedenú organizáciu pri preukazovaní sociálno - patologického javu akým je mobbing, nie je v súčasnosti možné. Napriek uvedenému, aj tento krok obrany má svoj nezastupiteľný význam v celej jej stratégii z vyššie uvedeného dôvodu.