Páchateľ

Kultúra práce označovaná tiež ako firemná, ktorú tvorí celok písaných a hovorených pravidiel na pracovisku, komunikácia, atmosféra, štýl práce, subordinačný prístup a pod. je v prvom rade závislá na tvorcoch uvedených pravidiel – teda na vedúcich zamestnancoch a štýle ich riadenia. Práve tí sa stávajú najčastejšími páchateľmi mobbingu (bossingu) zvlášť, keď sa náhle dostanú do vyšších funkcií (napr. politická nominácia bez predchádzajúcich skúseností v danom odbore na nižšej pracovnej pozícii), čo môže spôsobiť zmenu ich vnímania (začnú  sa cítiť vyvolenými) a následne viesť k tomuto sociálno - patologickému javu. Avšak za istých okolností sa ním môže stať ktokoľvek, pretože v každom z nás sa ukrýva určitá miera agresie. Mobber (bosser) má odbornou verejnosťou vyšpecifikované osobnostné črty. Charakter a obsah riadiacej práce manažéra kladie špecifické nároky na profil jeho osobnosti, ktorých význam vyplýva zo spoločenského poslania a skladby jeho činnosti. Negatívne osobnostné vlastnosti páchateľa mobbingu možno zaradiť medzi tie, ktoré charakterizujú skupinu tzv. sociopatov – teda ľudí neuznávajúcich nič iné ako svoje vlastné pravidlá a zákony silnejšieho. Navonok sa prejavuje útočne a agresívne, s cieľom dokázať okoliu svoju silu a mocenské postavenie. Vo väčšine prípadov ide o človeka trpiacimi komplexmi, strachom z ohrozenia vlastnej pozície, rozhodovania a uznania. Jeho silným motivačným činiteľom je fakt, že obeť je profesionálnejšie schopnejšia ako on sám, čo vedie k intenzívnemu želaniu pracovne ju znemožniť, a tým donútiť k odchodu zo zamestnania. Komplex aktéra - útočníka býva determinovaný najmä jeho emocionálnou labilitou, myšlienkovou rigiditou, zvýšenou sugestibilitou, agresivitou, popudivosťou, egoizmom, egocentrickosťou, silnou autoritatívnosťou, neistotou štylizovanou do prehnanej suverénnosti, nízkou toleranciou k čomukoľvek odlišnému, neschopnosťou adekvátne riešiť problémy a pod. U páchateľa mobbingu by sme na rozdiel od ostatných ľudí márne hľadali ľútosť alebo pocit viny.

M. Hirigoyenvoá (2001) označila za páchateľov mobbingu ľudí s nasledujúcimi charakteristikami:

• pripisujú vlastnej osobe grandiózny význam,
• pociťujú potrebu, aby ich celé okolie obdivovalo,
• namýšľajú si, že majú mimoriadny úspech a neobmedzenú moc,
• nahovárajú si, že sú unikátni a nenapodobiteľní,
• často druhým závidia ich schopnosť vychutnať si život a spoločenskú obľúbenosť,
• myslia si, že si môžu čokoľvek dovoliť,
• zneužívajú na dosiahnutie svojich cieľov iných,
• chýba im cit, nie sú schopní vcítiť sa do pocitov iných,
• správajú sa arogantne.

Spoluúčastníci páchateľa mobbingu - bossingu (pomocní prisluhovači) - vystupujú v dvoch úlohách: buď aktívne podporujú strojcov, alebo sa pasívne prizerajú, snažia sa problém nevidieť, a tým nadŕžajú psychickému teroru a stávajú sa spoluzodpovednými – potenciálnymi páchateľmi.

Význam spoluúčastníkov pri mobbingu zdôrazňujú T. Búgelová a M. Palenčárová (2007). Tvrdia, že v reálnej situácii tento nemôže prebiehať bez účasti troch článkov, z ktorých dva sú jeho vykonávateľmi, t.j. mobberi a tzv. pomocní prisluhovači. S obeťami mobbingu tvoria mobbingovú triádu. Úspešnosť mobbera teda značne závisí na jeho kolegoch. V prípade, že páchateľom mobbingu je nadriadený, nezaobíde sa bez svojich podriadených. Jeho najdôležitejším cieľom je presvedčiť budúcich pomocných prisluhovačov o tom, že vyhliadnutá obeť je predovšetkým nebezpečná pre nich samotných. Zo sociálnej psychológie je známy fakt, že pocit bezpečia ľudí zbližuje, spája, a to dokonca aj vtedy, ak je nebezpečenstvo len fiktívne. Už samotný pocit z ohrozenia je dostatočnou náhradou za prítomnosť jeho reálnej podoby. Preto pôsobí na svojich spoluúčastníkov ako presvedčivý, prajný, starostlivý, ochotný a dobrý kolega so zámerom presvedčiť ich o nebezpečnosti, resp. nevhodnosti jeho obete na pracovisku, aby mu ľahšie a ochotnejšie prisluhovali a pomáhali pri výkone mobbingu. T. Búgelová a M. Palenčárová (2007) poukazujú z prezentovaných záverov svojho výskumu na alarmujúcu absenciu uvedomovania si vlastnej dôstojnosti a sebaúcty pomocných prisluhovačov, ich ľahostajnosti voči mobbingu, a tým porušovanie základných etických a morálnych princípov správania sa slušného človeka. Zároveň vnášajú pochybnosť, či takéto správanie nie je motivované obyčajným, predovšetkým utilitárnym a oportunistickým zameraním sa na vlastný prospech v zmysle – nech sa deje čokoľvek, hlavne, že sa to mňa práve teraz netýka.